Beriete do ruky knihu vyšedivenej červenej, na ktorej sa roztekajú čierne písmenká

b-a-n-a-l-i-t-y; keby boli farby použité opačne, možno si pomyslíte si, že takto vyzerá

krvácanie duše.

Hneď v predslove nás autor upozorní, že kniha je o banálnom živote banálneho muža a

preto ju radšej nemáme ani čítať. Jeho odporúčanie je o to absurdnejšie, že je úprimné a

dokonca ho myslí ako priateľskú radu. Je to prvá zarážajúca myšlienka, ktorá nás osloví a

zároveň prekvapí, preto vyvolá v nás záujem. Keď knihu nemáme čítať, načo ju autor

napísal? Či ju napísal priamo personálny rozprávač?

Nemá svoje meno. Možno ho ktosi vygumoval. Nemá sa rád, žije svoj banálny život

niekde na sídlisku, najradšej na balkóne alebo v obývačke na gauči, a podľa toho, na

ktorom svojom obľúbenom mieste sa práve nachádza, má v ruke cigaretu alebo diaľkový

ovládač. Hneď v úvode chce, aby sme ho ani my nemali radi, nastoľuje nám scény nie

práve romantické a priam pitvá svoje negatívne činy.

Lenže o to práve ide - hlavná postava - muž v zrelom veku - nevykonáva žiadne činnosti,

tobôž nie negatívne. Napriek svojej apatii spôsobenej antidepresívami stále v ňom, hoci

slabo, pulzuje zmysel pre povinnosť (snaha urobiť niečo užitočné pre rodinu — doniesť

ráno k raňajkám čerstvé rožky), zmysel pre poriadok (nachová mačku a odprace jej

výkaly), rodičovský pud (zakryť dcére trčiace nohy spod paplóna) a ohľaduplnosť (skoré

ranné pozeranie televízie bez zvuku, aby nezobudil členov domácnosti). Až dojemne sa

stará o svoje bonsaje, kvety na balkóne a brečtan, ako jediné spojovníky medzi tým, čo je

živé a skutočné, s tým, čo je mŕtve alebo mŕtvo spí — jeho duša.

Banálneho muža, o ktorého banálnosti pochybujeme hneď od začiatku, pozorujeme pri

jeho každodenných ne/činnostiach, z ktorých je sám zúfalý. Aj najjednoduchší úkon

vyžaduje od neho maximálne sústredenie, ktoré sa mu však nedarí dosiahnuť, keďže jeho

myseľ skĺzava do vnímania detailov, ktoré sú pre jeho vykonanie nepodstatné a skôr ho od

neho odvádzajú. Projekcia želaného sa trieštením jeho vnímania stáva realitou neželaného

a najlepším liekom, okrem liekov samotných, sa stáva cigareta a televízor, občas kniha,

roztvorená na náhodne vybranej strane. Lebo iné sa nedá, lebo iné nebaví, lebo je taký,

lebo je to tak.

A v tomto momente čitateľ, ktorý je zdravý a bohatý, aktívny a optimistický, alebo aspoň

jedno z toho, začne mať podozrenie, či sa hrdina (skôr antihrdina) so všetkým vedome

nezmieril, lebo mu to začalo vyhovovať. Začína nám byť hrdinu ľúto, obzvlášť, keď sa

dozvedáme, aký bol predtým, než podľahol depresiám — úspešný muž, plný života a

plánov do budúcnosti, inteligentný a všestranný. Rozprávač nám presne vymenuje chvíle,

kedy a ako ho začal prvýkrát hlodať červík depresie a pochybností a kedy ho napadol vírus

úpadku osobnosti. Táto časť knihy akoby bola písaná rýchlejšie a ľahším perom, lebo autor

dôvody dokonale pozná. Sám si z nich vyvodzuje závery, ale „diabla treba nechať tak,

netreba ho podceňovať. Treba sa radšej vrátiť do pekla každodennej banality.“

V kútiku duše ešte dúfame, že hlavná postava nielen správne analyzuje svoj príbeh

depresie, ale spolu s ňou uvidíme svetlo na konci jej tunela. Avšak neprekvapí nás, keď

príbeh končí tak ako začal, rannou vychádzkou na čerstvé rožky, ktoré nemá kto zjesť,

lebo ich doniesol neskoro a povinnosťami, ktoré nemá rád, ale ktoré má vykonať práve on,

keďže „je doma“ a „aj tak nič nerobí“.

Kniha je skvelou sondou do duše človeka trpiaceho depresiou, aj keď slovo „skvelé“ sa k

tomuto žánru akosi nehodí. „Niekedy stačí veciam len trochu napomôcť a ďalej ich nechať

plynúť samé,“ hovorí autor na záver a možno práve tu nám — i hlavnej postave — dáva

nádej, že takým „napomôžením“ môže byť pre mnohých aj táto jedinečná kniha,

obohatená kresbami autora, ktoré dotvárajú jeho výpoveď.